História rímskokatolíckej farnosti Rabča po rok 1995

Je spracovaná v monografii obce Rabča História obce je spracovaná vo vlastivednej monografií obce Rabča – elektronická verzia: monografia Rabča (PDF/10.945 MB, Acrobat Reader 5 a vyššia), textová verzia bez fotografií monografia Rabča (txt/1.036 MB).

1550

V zachovalých písomných prameňoch sa Rabča prvýkrát spomína v roku 1564 v daňových súpisoch Oravského panstva. Nové pohľady na vznik obce prinieslo objavenie rukopisnej mapy Oravy z roku 1550. Rabča je tu už zaznačená ako existujúca obec.

Bieda

Prví osadníci s richtárom Lazarom klčovali husté lesy na dolnom konci riečky Polhoranky medzi Piľskom a Babou horou v lokalite “Brána”. Za strážnu službu boli valasi oslobodení od platenia daní a poplatkov. V drsných podmienkach sa im nedarilo a po zdanení novými zemepánmi Thurzovcami začali dedinu opúšťať. Do konca 16. storočia ostali zo šiestich domov obývané len dva.

16. august 1608

V roku 1608 sa zemepán Juraj Thurzo rozhodol Rabču opäť osídliť. Touto úlohou poveril Jána Ramzu z Horného Štefanova. Dňa 9. augusta vydal listinu, v ktorej Ramzu ustanovil za richtára (šoltýsa) s povinnosťou usadiť v Rabči 5 valaských kolonistov. Ján Ramza priviedol do Rabče svojho brata a valachov Gembuša, Odelgu, Nováka a Krúpu. Podľa nich sa až do polovice 18. storočia nazývali sedliacke rale. Dňa 29. septembra 1616 došlo k odčleneniu časti chotára Rabče a k založeniu dediny Rabčice.

Urbár

Urbár z roku 1624 znamenal pre obyvateľov Rabče stratu výhod súvisiacich so strážením pohraničia. Predpísané poddanské povinnosti zaradili dedinu na úroveň ostatných sedliackych obcí. V tomto čase bolo v Rabči obývaných 6 ralí. Po zaľudnení podbeskydských dedín poddaní pociťovali nedostatok pasienkov pre chov hospodárskych zvierat.

Richtári

Do zavedenia tereziánskeho urbáru v roku 1774 boli v obci dediční richtári z radov Ramza, Klepeň a Rabčanský (Lazar Rabčanský, Ján Ramza, Ján Ramzík, Martin Klepeň, Michal Rabčanský, Martin Ramza, Ján Kanačík, Ján Rabčanský, Mikuláš Rabčanský , Martin Rabčanský). Tereziánsky urbár zrušil systém dedičných richtárov a zaviedol systém každoročno volených richtárov. Volebné právo mali len gazdovia platiaci dane. Za Rakúsko – uhorskej monarchie (1774 – 1918) sa v richtárskej funkcii vystriedali: Matej Piták, Martin Rabčanský (1777), Mikuláš Piták, Martin Galgaňák, Štefan Piták, Martin Kovalčík zvaný Miškovjak (1797 – 1800), Juraj Heretik (1800 – 1808), Pavol Kozák, Juraj Rabčanský zvaný Gleťák (1818 – 1821), Juraj Heretik (1828 – 1835), Matej Belkotiak, Martin Oršuliak, Ondrej Pilarčík (1847 – 1857), Matej Gluch, Jozef Haňulák, Jozef Kumor, Ján Staš, Ján Šurin, Jozef Jagnešák, Jozef Paoaľský (1873), Ján Kabáč (1890), Jozef Ratica, Ignác Jagnešák, Ivan Tarčák, Pavol Labudiak, Pavol Kudjak.

Dedina spustla

V druhej polovici 17. storočia po kuruckých vojnách poskytovala Rabča smutný obraz. Dedina spustla. V roku 1672 tu bolo obývaných len 5 sedliackych usadlostí. V októbri roku 1683 dedinu vydrancovali Litovské vojská. Ešte v roku 1686 boli v Rabči len dve usadlosti a niekoľko pozostalých obyvateľov bolo tak biednych, že nemali nijaký majetok. Obec ležala pri kráľovskej ceste a postihovali ju časté pochody, ktoré boli veľmi škodlivé.

Dobytok, drevo, ľan

K hospodárskemu oživeniu a utíchnutiu náboženských bojov došlo za Erdődyovcov. Oravské dediny sa opäť zaľudnili a vzmáhali. V roku 1715 žilo v Rabči 240 obyvateľov, ktorí v chotári klčovali lesné porasty a zúrodňovali pôdu. Počet obyvateľov do roku 1778 stúpol na 829. V obci boli dva múčne mlyny a štyria tkáči. Rabčania rozšírili pestovanie ľanu, obec si však udržala dobytkársky charakter. Medzi hlavné zamestnanie patrilo drevorubačstvo a spracovanie dreva. Počet obyvateľov do roku 1778 stúpol na 829. V obci boli dva múčne mlyny a štyria tkáči. Rabčania rozšírili pestovanie ľanu, obec si však udržala dobytkársky charakter. Medzi hlavné zamestnanie patrilo drevorubačstvo a spracovanie dreva.

Založenie farnosti

Význam Rabče v 18. storočí dokladá aj založenie farnosti v tejto obci v roku 1772. V roku 1771 postavili farskú budovu a od ďalšieho roku sa Rabča stala “z vôle patróna Oravského panstva a neriadenia Školstvornej vrchnosti matkocirkvou s filiálkami Oravská Polhora, Rabčice, Sihelné”.

Školstvo

Začiatky školy v Rabči spadajú do roku 1772. Prvým rechtorom bol Ondrej Gonda, vyučoval na fare a po súkromných domoch žiakov z Rabče, Polhory a Sihelného. Prvú školskú budovu v hornej Rabči v roku 1842 za učiteľovania Jána Bugalu. Deti z Polhory a Sihelného chodili do Rabče až do roku 1878. Druhú školskú budovu v hornej Rabči postavili v roku 1884. V dolnej časti obce bola Školstvo zriadená za richtára Jána Kabáča a vtedajšieho farára Antona Floreka v roku 1878.

Zrušenie poddanstva

Poddanstvo bolo zrušené v roku 1848, ale Rabčania sa vykupovali z poddaných povinností až do 70. rokov. Urbárnu dohodu uzavreli dňa 29. októbra 1872. Podľa nej patril k 79 urbárskym raliam lesný majetok o rozlohe 93,9815 ha v lokalitách Gajka (Hájka) a Subovka.

Vojny

V rokoch prvej svetovej vojny (1914 – 1918) sa v obci žilo ťažko. Chlapi museli narukovať a na drobných hospodárstvach živorili ženy s deťmi. Biedu a nedostatok zvyšovali pravidelné rekvirácie dobytka, sena a slamy pre armádu.

V prvej polovici 20. storočia väčšinu občanov nachádzala obživu v poľnohospodárstve drevorubačstve, povozníctve. Každý gazda vlastnil kone. Živnosťami sa zaoberalo málo obyvateľov.

Výstavba v obci medzi dvoma vojnami bola poznačená nedostatkom finančných prostriedkov a stavebných materiálov. Okrem každodennej povinnej údržby ciest a mostov Rabčania svojpomocne pristavili kostol, postavili novú školskú budovu a farský úrad. Dňa 25. septembra 1935 zaviedli na poštu a notársky úrad telefón.

V rokoch druhej svetovej vojny sa prejavoval nedostatok múky, mäsa, mydla, kože a iných potrieb. Ľudia boli odkázaní na pomocné štátne stravovacie akcie a obilné prídely. Vplyvom vojny citeľne zhoršilo postavenie drobných roľníkov. Nedostatok umelých hnojív, kvalitnejších osív a živelné pohromy znižovali výnosy.

Socializmus

Po nastúpení k moci komunisti po vzore Sovietskeho zväzu zlikvidovali súkromné vlastníctvo, zoštátnili súkromné podniky založili jednotné roľnické družstvá, zákazali slobodu prejavu, zavreli hranice. Nastalo budovanie socializmu. Každý musel pracovať. Od roku 1946 sa zlepšilo spojenie obce s Námestovom a tým aj s ostatnými časťami Oravy a Slovenska. Na linke Oravská Polhora – Námestovo začal premávať autobus. Postupne došlo k rozvoju obce. V rokoch 1948 – 1989 sa obec postupne rozvíjala najmä pod vedením Miestneho národného výboru na čele s predsedom Jánom Maťugom. Pod vedením Milana Metesa dosiahla výborne výsledky v stavebníctve a doprave drobná prevádzka MNV Rabča. Na konci 90. rokov väčšina obyvateľov pracovala v blízkom okolí svojho domova. Socializmus ekonomický upadal, na všetko boli rady, technológie v podnikoch boli nekonkurencie s kapitalistickými. Názor si verejne nemohol prejaviť. Všetko bolo v rukách jednej komunistickej strany. Vedúcou silou bola robotnícka trieda. Inteligencia bola útlmená. Musel si čušať. Na západe kapitalizmus stále ekonomický silnel.

Demokracia

Po 17. novembri 1989 došlo v rámci „Nežnej revolúcie“ k nekrvavému zrušeniu socializmu a komunistickej strany. Zaslúžila sa o to “Verejnosť proti násiliu”. Po roku 1989 sa po počiatočnom nadšení postupne prestalo gazdovať, zamestnanie v blízkosti domova sa stalo vzácnym a väčšina ekonomický schopného obyvateľstva sa živí prácou ďaleko od domova. Najviac je stavebných živnostníkov. Väčšine sa darí čo vidieť na vynovených domoch, osobných autách skoro v každom dome a výstavba nových rodinných domov neutícha. Muži za zárobkom sú roztratení po celom svete a mladí po školách.

Samospráva obce Rabča

Prvé komunálne voľby do samosprávy obce Rabča sa konali 24. novembra 1990. Obec od 7. decembra 1990 spravujú priamo volení: starosta a poslanci obce. Prvým priamo zvoleným starostom samosprávy obce bol Dušan Piták. Od roku 2003 je starostom Dušan Ratica. V obci je krásny kostol, komplex vynovených a zateplených školských budov s veľkou športovou halou aj pre verejnosť, obvodné zdravotné stredisko, veľký dom kultúry, dom služieb...